prezentácia: Liturgické oblečenie

Liturgické oblečenie

Liturgické oblečenia sa spočiatku nelíšili od svetského oblečenia, ktoré sa používalo pri slávnostných príležitostiach. Samostatne sa začali vyvíjať v 7. až 9. storočí. Stredoveké liturgické rúcha hľadali spojenie, symboliku s Ježišom Kristom alebo so svätou omšou. Hlavnou symbolikou rúcha je, že znázorňuje cnosti a úrad, postavenie, ktoré sú charakteristické pre tých, ktorí ich nosia.

Vo Všeobecných smerniciach Rímskeho misála sa v bode 297 píše: „V Cirkvi, ktorá je Kristovým telom, nevykonávajú všetky údy rovnakú službu. Táto rozdielnosť služieb sa pri vykonávaní posvätných obradov prejavuje navonok rozličnosťou posvätných rúch. Preto majú označovať príslušný úrad jednotlivých posluhujúcich. Treba, aby posvätné rúcha prispievali aj ku kráse samotného posvätného úkonu.“ (VSRM 297).

Čo sa týka miništrantského liturgického oblečenia najčastejšie sa používa sukňa (kamža), golier a superpelícia (superka). Miništrant však môže mať oblečenú aj albu, prepásanú cingulom liturgickej farby.

 

Alba

Dlhá biela tunika, ktorá siaha po členky s dlhými rukávmi. Môže byť zdobená, pričom ozdoby vyjadrujú posväcujúcu milosť.

Vznikla z tradičnej starodávnej tuniky, ktorú nosievali muži i ženy. V horúcich krajinách dodnes nosia podobné šaty. Tradične bola vyrábaná z ľanu.

Je symbolom čistoty duše, ktorá je v stave milosti, získanej skrze krv Baránka (Zj 7,14), pre ktorých je pripravená odmena v nebi. V stredoveku v albe videli biele rúcho, do ktorého dal Herodes obliecť Krista na posmievanie.

Vo VSRM sa o albe píše: „Posvätné rúcho, spoločné všetkým posluhujúcim akéhokoľvek stupňa (aj miništrantom), alba je na bedrách prepásaná cingulom. Cingulum však netreba používať, ak je alba priliehavá. Albu nemôže nahradiť superpelícia, ak si treba obliecť ornát, dalmatiku či tuniku, alebo keď sa berie iba štóla namiesto ornátu alebo dalmatiky.“ (VSRM 298)

Pri obliekaní alby sa môže recitovať modlitba: „Očisti ma, Pane, a očisti moje srdce, aby som si obielený v Baránkovej krvi zaslúžil večnú radosť.“

 

Cingulum (z lat. ohradiť)

Povraz alebo pás, ktorým sa podväzuje, alebo prepáše alba okolo pása, aby neprekážala pri slávení liturgie.

Cingulum predstavuje obmedzenie a kontrolu nad žiadostivosťou tela. Tiež je znamením práce v službe Bohu. Cingulum tiež symbolizuje uterák, ktorým bol Kristus prepásaný, keď apoštolom umýval nohy. A zároveň predstavuje povraz, ktorým bol Kristus pri bičovaní priviazaný k stĺpu.

Modlitba pri uväzovaní cingula znie: „Prepáš ma, Pane, lanom čistoty a uhas oheň žiadostivosti v mojom srdci, daruj mi striedmosť a čistotu srdca, aby som Ti mohol vždy lepšie slúžiť.“

 

Superpelícia (hov. Superka)

Biela skladaná košeľa so širokými rukávmi a hranatým výrezom okolo krku. Vznikla skrátením alby z praktických dôvodov a preto sa používa tam, kde alba nie je potrebná

Najprv bola používaná v chóre – počas prednášania spoločnej liturgie hodín. Od 14. storočia ju nosievali na všetky liturgické slávenia, kde nebola nevyhnutná alba.

Symbolika superpelície je rovnaká ako u alby – čistota duše.

 

Golier

Oblieka sa na ramená pod superpelíciu. Je čiernej farby.

 

Sukňa (hov.: kamža)

Dlhá sukňa, väčšinou čiernej farby, ktorá siaha po členky.

Humerál

Oblieka si ho kňaz na ramená a okolo krku pod albu. Ak je alba pri krku upravená, humerál sa nemusí používať.

Pôvodne pochádza zo staroveku. Vznikol z rímskej šatky proti potu, ktorá bola v zime používaná, ako šál. Bola to šatka uviazaná cez ramená a krk ľudí patriacich do vyšších spoločenských vrstiev. V liturgii sa používa od 9. storočia. V súčasnosti je to šatka z plátna alebo inej jemnej tkaniny zodpovedajúcej vážnosti a posvätnosti liturgie (SC 128).

Jeho meno pochádza z latinského humeru – zbrane. VSRM v bode č. 298 hovoria: „Ak alba nezakrýva obvyklé šaty okolo krku, treba si vziať najprv humerál.“

Symbolika humerálu je v tom, že Kristus mal zaviazané oči, keď sa mu posmievali. Symbolika je tiež obsiahnutá v modlitbe pri jeho obliekaní, vníma ho ako “prilbu spásy” (Ef 6,17; l Sol 5,8). Prilba spásy má chrániť myšlienky kňaza pred zlom počas liturgie aj mimo nej.

 

Štóla (orarium)

Z lat. ors, oris – ústa. Dlhý, široký pás látky, vyrobený z rovnakej tkaniny a farby ako ornát. Biskup a kňaz nosí štólu prehodenú okolo krku a obidva jej konce voľne visia vpredu.

Diakon nosí štólu iným spôsobom. Dáva si ju šikmo cez prsia od ľavého pleca k pravému boku tela, kde je zopnutá. Predstavuje jeho obmedzenú kňazskú moc. (porov. VSRM 302)

V dávnych dobách bola znamením autority a dôstojnosti verejných činiteľov. V liturgii symbolizuje autoritu, dôstojnosť a moc kňazstva.

Modlitba pri dávaní štóly: „Vráť mi, Pane, nesmrteľnosť, ktorú som stratil hriechom prarodičov a hoci nie som hoden pristúpiť k sláveniu posvätného tajomstva, dovoľ mi prísť do večnej radosti.“

 

Ornát (kazula)

Latinsky ornatus – ozdobný, vyšperkovaný. Ornát je vrchný liturgický odev kňaza a biskupa, ktorý nosia pri sv. omši. „Vlastným rúchom kňaza pri omši alebo pri iných posvätných úkonoch priamo spojených s omšou je ornát čiže kazula, ak sa neurčí inak; oblieka sa na albu a štólu.“ (VSRM 299)

Ornát vznikol z vrchného rímskeho plášťa, ktorý bol akýmsi plášťom bez rukávov, s jediným malým otvorom na hlavu. Ten sa používal pri všetkých kňazských úkonoch. Od 13. až do 17. storočia bol z dvoch častí, rozstrihnutý po bokoch, aby nedošlo k obmedzeniu pohybu rúk. Súčasne ornát zdobilo stále viac a viac bohatých výšiviek. Na zadnej strane bolo najčastejšie znamenie kríža, symbol Kristovej obety a zároveň symbol ťažkostí v službe Bohu. V súčasnej dobe je návrat objemných ornátov, bez nadmernej výzdoby.

Vzhľadom k tomu, že ornát sa oblieka na ostatné liturgické oblečenia, je považovaný za symbol lásky, ktorá zakrýva množstvo hriechov (1 Pt 4,8). Rúcho tiež zakrýva chrbát, a tak symbolicky predstavuje bremeno, čo je vyjadrené v modlitbe pri jeho obliekaní ornátu tzv. sladké jarmo Pána (Mt11,30). Táto modlitba znie: „Pane, Ty si povedal, moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké, daj, aby som ho niesol tak, aby som si zaslúžil Tvoju milosť.”

 

Dalmatika

Dalmatika je liturgickým oblečením diakona pri sv. omši. Oblieka si ju na albu. Podobá sa ornátu, ale má rukávy.

Dalmatika bola pôvodne svetský odev. Za jej vlasť je považovaná Dalmácia, v dnešnej oblasti Chorvátska, z ktorej si rúcho vzalo svoje meno. Od 4. stor. ju nosili pápeži a rímski diakoni. Liturgickým odevom výhradne patriacim iba diakonovi sa stala v 9. storočí. Bol to dlhý široký kabát bez opasku, mal krátke a široké rukávy. Po čase bol skrátený, a pre ľahké obliekanie rozstrihnutý z oboch strán, vrátane rukávov. Niekedy bola vždy biela s  dvoma červenými zvislými pásmi vpredu a vzadu, čo vyjadrovalo vernosť Kristovi až po preliatie krvi, mučeníctvo. Od 13. storočia sa jej farba prispôsobuje farbe ornátu.

Nosenie dalmatiky predstavuje vážnosť diakona, ktorý posluhuje Kristovi v Eucharistii. Je symbolom nadprirodzenej radosti a spravodlivosti.

 

Pluviál (kapa)

Pluviál je dlhý ozdobný plášť. Používa sa pri procesiách, sprievodoch, požehnaniach, pohreboch a iných obradoch. Nosí ho diakon, kňaz a biskup, ale nie pri sv. omši.

Pluviál je pôvodne oblečenie kniežat a kráľov. Nie je to liturgické oblečenie vo vlastnom zmysle slova ako ostatné rúcha. Nemá žiadne všeobecne prijímané symboly.

Na prelome 8. a 9. storočia sa stal pluviál liturgickým odevom v Európe. Označenie je odvodené z dvoch názvov. Prvý názov pochádza z Talianska a Francúzska, kde ho nazývali pluviale - daždivý. Zatiaľ čo druhé pomenovanie pochádza zo severných krajín, kde ho nazývali cappy. V 11. storočí je už pluviál liturgickým odevom v celej Cirkvi.

 

Vélum na požehnanie (hov. naplecné vélum)

Vélum na požehnanie, alebo tiež náplecné vélum, je široký ozdobný pruh látky, ktorý zakrýva ramená a ruky kňaza pri požehnaní Oltárnou sviatosťou

 

Reverenda

Reveranda je odev siahajúci po členky, najčastejšie čiernej farby. Farebné doplnky označujú úrad, ktorý dotyčná osoba zastáva v Cirkvi. Pápež nosí reverendu bielej farby. Nosí sa tiež so širokým cingulom.

 

Biret ( lat. birretum)

Biret je hranatá pokrývka hlavy s troma výstupkami a strapcom. V pravom slova zmysle nie je liturgickým odevom. Používa sa ako mimoliturgická pokrývka hlavy pre duchovenstvo od raného stredoveku.

Biret, predtým nazývaný klobúk, mal pôvodne tvar čiapky. V 14. a 15. storočí boli birety stále lepšie a odvtedy je prijatý v tvare podobnom dnešnému. Mal vzhľad čiapky so štyrmi plisovanými rohmi (tzv. z latinského Cornu Cornu. – Lesný roh), zužujúci sa v strede, kde bol zvyčajne umiestnený strapec. V 18. storočí začal byť z pevnejšej látky a od tej doby má dnešnú podobu. Od roku 1464 so súhlasom pápeža Pia II., kňazi môžu nosiť čierne birety, biskupi fialové a kardináli červené bez strapca.

 

Odevy – insignie – biskupa:

 

Mitra (infula)

Mitra je slávnostná liturgická prikrývka hlavy biskupa, ako ohlasovateľa viery a učiteľa Božieho slova. Má tvar trojuholníkovej čiapky. Skladá sa z dvoch dosiek (symbol Starého a Nového zákona) spojených látkou. Na zadnej časti voľne visia dve stuhy približne 30 cm dlhé.

Hovorí sa, že mitry pochádzajú od úradníkov z Byzantskej ríši. Iní zas tvrdia, že má pôvod v kulte bohyne Kybely a boha Mitru.

Najstaršia zmienka o mitrách v katolíckej Cirkvi je z 11. storočia. Nosievali ju pápeži, ale nie ako liturgický odev. Ako liturgický odev sa používa od pontifikátu Leva IX. v 12.storočí.

Existujú tri typy mitry:

  • Jednoduchá (simplex) – je biela, bez ozdôb
  • Auroprygiata – s malou výšivkou,
  • Mitra Pretiosa – zlatená a vykladaná perlami (už sa nerobia)

Kedysi biskup počas omše používal striedavo všetky tieto tri typy mitry. Od roku 1984 biskupovi obrad umožňuje použitie iba jednej mitry v liturgii.

Biskup nosí mitru na hlave počas homílie, keď požehnáva a počas sprievodu. Tiež s mitrou na hlave môže prijať obetné dary prinášané v sprievode. Okrem biskupov majú právo nosiť mitry pri liturgických sláveniach aj opáti.

Zvláštnym typom pápežskej mitry bola tiara .

 

Tiara

Tiara v preklade „Diadém“, či tiež koruna.

Veľmi komplikovane zdobenú čiapku nosili len pápeži. Prvá zmienka o nej pochádza z 12. storočia. Je spomínaná aj v spise o pápežskom oblečení z r. 1315. Tiara je znamením najvyššej autority v Cirkvi. Tri koruny predstavuje tri úlohy pápeža: kňazskú, prorockú a kráľovskú. Zvyk nosiť tiaru zrušil pápež Pavol VI. v roku 1963.

Obrázok tiary sa ešte objavuje v pápežských znakoch – erboch. Tiaru ako symbol pápežskej moci v pápežskom erbe mal pápež Ján Pavol II. Pápež Benedikt XVI. na svoj pápežský erb dal pápežskú mitru.

 

Solideo

Solideo pochádza z lat. slova a znamená „len Bohu“.

Solideo je čiapka, malý, okrúhly klobúk, používaný katolíckym duchovenstvom v hornej časti hlavy. Nie je to liturgické oblečenie v pravom slova zmysle.

Bolo používané ako ochrana hlavy, vyplýva to z tonzúry. Ona bola znamením, že patria do duchovného stavu v podobe vystrihaných kolies bez vlasov na vrchole hlavy. Tonzúra začala v siedmom storočí ako právo a bola zrušená na Druhom vatikánskom koncile pápežom Pavlom VI..

Solideo od doby baroka zmenilo tvar a stalo sa neodmysliteľnou súčasťou biskupského oblečenia. Solideo zostalo ako súčasť oficiálneho oblečenia vyšších duchovných. Nosia ho aj pri sv. omši. Má výstupok na špičke, čo uľahčuje snímanie solidea. Pri sv. omši sa skladá z hlavy počas Eucharistickej modlitby z úcty k Bohu.

Solideo tiež nosia niektorí členovia rehoľných spoločností vo farbe určenej ich rehoľnými pravidlami. Kedysi ho nosieval aj diecézny klérus.

Solideá majú nasledovné farby:

  • biela (pápež)
  • červená (kardináli)
  • fialová (biskupi)

 

Pektorál

(hrudný kríž; lat. hrudník – na hrudníku, srdce)

Pektorál je malý kríž (hrudný kríž), ktorý nosia biskupi na hrudi. V minulosti obsahoval relikvie – ostatky svätých. Verili, že svätí chránia toho, kto ich nosí.

Pektorál nosia biskupi od 11. storočia, pochádza z malých relikviárov, používaných duchovenstvom na kresťanskom Východe, a neskôr i na Západe. Mali rozličné tvary s ostatkami mučeníkov. Vývojom nadobudli tvar kríža.

Pektorál sa stal znamením víťazstva nad utrpením aj nad smrťou. Pripomína utrpenie a starostlivosť Krista, ktorá pramení z Kristovho kríža na obranu proti útokom nepriateľov spásy. Zvyk nosiť hrudný kríž – pektorál počas liturgie ako znak biskupskej vysviacky sa stal posvätnou povinnosťou až od 16. storočia. Od 17. stor. ho nosievajú biskupi stále na reverende. Dnes neobsahuje posvätné relikvie.

 

Bakula (berla)

(lat. pastor – pastier; lat. baculus)

Bakula je biskupská palica, symbolizujúca pastiersky úrad. Je znakom diecéznej (pastoračnej) právomoci biskupa. Vrchol bakule symbolizuje, že biskup je ochotný chrániť zverených veriacich pred zlom, rovnako ako pastier svoje ovce pred divými zvermi. Prostredná časť bakule symbolizuje podporu a službu ľuďom na posilnenie ich viery. Spodná časť zas predstavuje oporu v pastoračnej starostlivosti pri napomínaní a karhaní.

Bakula, berla, bola najprv používaná opátmi, predstavenými mužských kláštorov. Prvým opátom, ktorý ju používal bol sv. Kolumbán. Prvýkrát sa ohnutá palica objavuje v Galii a v Španielsku, predovšetkým v kláštoroch. Od 9. storočia, bola rozšírená do celej Európy v podobe tyče, ktorá bola na konci mierne zakrivená. V stredoveku ohnutú časť zdobili malé biele pásky, tzv paniselus. Odvtedy sa rýchlo rozšírila. Okrem opátov ju začali používať biskupi, kniežatá a králi ako znamenie moci. Ako biskupská insignia sa používa od 11.stor.

Symbolizuje pastoračných pracovníkov. Je pomocou, ktorú používali pastieri. Mojžiš prijal palicu od Boha (Ex 4,20), aby faraónovi ukázal Božiu moc (Ex 7,8-22). Držal ju pri prechode cez Červené more (Ex 14,16-17) a keď vytryskla voda zo skaly v púšti (Ex 17,5-7).

Biskupská berla symbolizuje úrad zverený Božou mocou, kňazský (posväcovať), prorocký (učiť) a kráľovský (spravovať) úrad.

Biskup (alebo opát) drží bakulu v ľavej ruke, počas sprievodu, pri homílii, keď požehnáva, preto aby pravou rukou mohol požehnávať.

Opáti v kláštore nosia bakulu v tvare písmena T, biskup zatočenú a pápež v tvare kríža (znak Božej lásky).

Prsteň

Prsteň je znakom biskupského úradu. Vyjadruje charakter a dôstojnosť tohto úradu.

V minulosti mal prsteň očko z drahých kovov alebo kameňov s vyrytou pečaťou. Kráľ alebo princ odtlačil prsteň na vosk. Bol to jeho „podpis“. Z toho vyplýva, že aj u biskupov mal prsteň praktický význam, ako pečať, ktorá vyjadrovala pravovernosť listiny.

Španielski biskupi nosili prstene už od 7. storočia, zmieňuje sa o tom sv. Izidor zo Sevilly (+ 636). Z 9. storočia vieme, že prsteň a biskupská berla bola odovzdávaná ako symbol biskupského úradu.

Prsteň je symbolom „manželskej“ vernosti a zasľúbenia biskupa s diecézou. Biskupský ceremoniál z roku 1984 nariadil nosiť ho neustále.

Zvláštnym typom prsteňa je pápežský prsteň, ktorý sa nazýva „prsteň rybárov“. Symbolizuje spojenie s prvým pápežom, rybárom, apoštolom sv. Petrom.

 

Palium

Palium je biely pás z ovčej vlny asi 6 cm široký so šiestimi krížikmi z čiernej textílie. Má formu venca s dvoma koncami, ktoré visia vpredu a vzadu. Je to znak arcibiskupa, metropolitu, ktorý nosí pri liturgických sláveniach na území svojej arcidiecézy (na SR: Bratislava a Košice). Mimo nej nie.

Len pápež má výsadu nosiť pálium na celom svete, vyplýva to z univerzálneho charakteru jeho pastoračnej služby.

Vo východnej cirkvi sa nazýva pálium omoforion a nosia ho všetci biskupi (od 5. stor.).

Pálium je vyrobené z ovčej vlny, posvätenej pápežom každý rok v Bazilike svätého Petra v Ríme na sviatok sv. Agnesy (21. januára). Pália šijú sestry benediktínky v kláštore Santa Cecilia v Ríme – Trastrne.

Prečo sa pália nevyrábajú nikde inde na svete len v Ríme? Je to preto, že sú symbolom jednoty. Arcibiskup ho dostáva priamo od hlavy Cirkvi na zemi, od pápeža. Svätý Otec odovzdáva pália novým arcibiskupom na sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla (29. júna).

Pálium, vzhľadom k materiálu, z ktorého je vyrobené (ovčia vlna), symbolizuje pastoračnú starostlivosť o svoje ovce, ktorá je povinnosťou metropolitu. Ako čítame v Biblii, dobrý pastier vezme stratenú ovečku na ramená a vedie ju k Bohu. Podstatu tohto symbolu ukazuje nádherná pasáž z proroka Izaiáša: „Ako pastier pasie svoje stádo, do náručia berie, baránky do lona dvíha, tie, čo pridájajú, vodí.“ (Iz 40,11).

 

Odevy rehoľníkov:

 

Habit

Habit je rehoľný neliturgický odev, ktorý siaha po členky. Každá rehoľa má svoj typický odev (farba, strih).